František Švec (1906–1976), popredný česko-slovenský onkológ je aj jednou z vedúcich osobností česko-slovenskej farmakológie.
Narodil sa 28.VIII.1906 vo Veľkej Bytči v rodine železničiara. Základnú školu navštevoval vo Veľkej Bytči a v Melčiciach, reálne gymnázium v Nitre, kde aj maturoval v r. 1925. V tomto období sa už zaujímal o medicínu. Študoval na lekárskej fakulte v Bratislave, pričom využil možnosť krátkodobých študijných pobytov v zahraničí. Absolvoval jednosemestrové štúdiá v Berlíne a Bazileji. V r. 1930 bol na Univerzite Komenského v Bratislave promovaný za doktora medicíny. Ešte pred ukončením štúdií v rokoch 1927–1930 začal experimentálne pracovať ako výpomocný asistent na Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a aktívne sa podieľal na vedeckej práci ústavu v oblasti mechanizmov zrážania krvi vo vzťahu k metabolizmu glukózy. Z tohto obdobia pochádzajú aj jeho prvé práce publikované v nemeckých odborných časopisoch.
Po absolvovaní povinnej vojenskej služby v r. 1932 nastúpil F. Švec do Fyziologického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského ako riadny asistent. O rok neskôr dostáva ponuku prednosti Farmakologického ústavu a prijíma tam miesto asistenta. Súčasne pôsobí ako externý asistent na Katedre internej propedentiky II. internej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Vďaka dobrým podmienkam na novom pracovisku získavá prvé úspechy vo vedeckej práci. Zameriava sa na štúdium srdcových glykozidov a publikuje svoje výskumy. Zhrnul a vydal ich spolu s neskoršími prácami pod názvom „Srdeční glykozidy“.
V rokoch 1935–1938 absolvoval študijné pobyty v Zürichu, Bazileji a vo Viedni. V r. 1937 sa stal externým spolupracovníkom Viedenskej univerzity. Zahraničné pobyty a počas nich získané vedomosti a praktické skúsenosti profesor Švec využíval vo svojej ďalšej vedeckej, ale i pedagogickej praxi. Z tohto obdobia pochádzajú jeho najvýznamnejšie práce z oblasti štúdia metabolizmu digitálisových glykozidov a látok zo skupiny strofantínových glykozidov, ktoré ho zaradeili medzi najvýznamnejších európskych farmakológov.
Výsledky jeho vedeckých výskumov z r. 1930–1937 publikované v renomovaných odborných periodikách sa stali podkladom vedeckej kvalifikácie pre habilitáciu. V r. 1937 je F. Švec navrhnutý na udelenie venia docendi pre odbor farmakológie a farmakognózie. Titul docenta získal v máji 1937 a stal sa prvým slovenským habilitovaným farmakológom a druhým docentom farmakognózie habilitovaným v ČSR pred 2. svetovou vojnou. Po odchode profesora Karlovej univerzity v Prahe, 1. prednostu a zakladateľa Farmakologického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, prof. MUDr. B. Poláka späť do Prahy stáva sa F. Švec jeho nástupcom. V r. 1939 je menovaný za riadneho profesora farmakológie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a zároveň je poverený vedením Oddelenia kontroly liečiv Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu v Bratislave. Na fakulte organizuje pregraduálnu výučbu farmaceutov a stáva sa spoluzakladateľom štúdia farmácie na Slovensku. Po oslobodení pôsobí vo funkcii prodekana a dekana Lekárskej fakulty a stojí pri zrode Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského. Buduje Farmakologický ústav a razí nový smer vo farmakológii – farmakodynamiku liekov. V r. 1953 vydáva I. a v r. 1960 II. diel svojej monografie „Farmakodynamika liekov“.
V r. 1949 prechádza profesor Švec na novozriadený Výskumný ústav onkologický a orientuje sa na problematiku pôvodu a liečby nádorových ochorení, pričom využíva svoju pôvodnú odbornosť – farmakológiu. Študuje metabolizmus acetylchlorínu u pokusných zvierat, metabolizmu železa v priebehu nádorovej choroby a možnosti liečby anémie pôsobením biogénnych kovov. Prispieva tiež k objavu mechanizmu protinádorového pôsobenia cytostatík a stáva sa koordinátorom štátneho plánu základného výskumu v oblasti chemoterapie nádorovej choroby. Svoj záujem profesor Švec rozširuje na oblasť štúdia pôvodu nádorovej choroby u experimentálnych zvierat a človeka. V r. 1962 získal za súbor prác o vírusovom pôvode potkaních leukémií cenu Vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva ČSR a za objav indukcie leukémií u hlodavcov účinkom vtáčieho sarkómového vírusu získava v r. 1975 Húskovu cenu Československej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně.
Od 60. rokov profesor Švec úzko spolupracoval s renomovanými onkovirologickými pracoviskami v zahraničí (Anglicko, Nemecko, Maďarsko, ZSSR).
Popri intenzívnej vedecko-výskumnej a organizačnej práci v oblasti experimentálnej onkológie profesor Švec úzko spolupracuje naďalej s farmakologickými pracoviskami. Od r. 1963 externe prednášal na Farmaceutickej fakulte, organizoval zriadenie Vedeckovýskumného laboratória pre farmakodynamiku a toxikológiu a stal sa jeho vedúcim. V r. 1962 obhájil doktorskú dizertačnú prácu „Farmakodynamika digitálisových glykozidov“ a v r. 1967 bol prezidentom republiky menovaný za riadneho profesora pre odbor farmakológie na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského. V r. 1972 ho Slovenská komisia pre vedecké hodnosti pri Ministerstve školstva menovala predsedom komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác z odboru farmakológie. Profesor Švec bol členom Predsedníctva Farmakologickej spoločnosti J. E. Purkyně. Výrazom jeho medzinárodného uznania je aj členstvo v poradnom zbore švédskej kráľovskej akadémie pre udeľovanie Nobelovej ceny v medicíne.
Profesor Švec sa aktívne zúčastňoval aj na živote spoločenských organizácií. Pôsobil ako predseda zdravotnej komisie pri Slovenskom ústrednom výbore Československého zväzu telesnej výchovy a športu i v organizačnom výbore pri príprave Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave v r. 1958. Bol i členom Československej mierovej rady a za aktívnu činnosť v mierovom hnutí mu Československý mierový výbor udelil v r. 1974 Pamätnú medailu.
Celoživotné dielo profesora Šveca predstavuje súhrn poznatkov zhrnutý vo vyše 200 vedeckých prácach a štúdiách, 3 monografiách a mnohých vystúpeniach na sympóziách z oblasti farmakológie a onkológie. Dosiahnutými výsledkami sa prepracoval na popredné miesto nielen v našej, ale aj svetovej experimentálnej onkológii.
Osobný fond profesora Františka Šveca získal Ústredný archív SAV darom od jeho syna profesora Juraja Šveca v r. 1990. Písomný materiál zahŕňa roky 1925–1988 a jeho celkový rozsah je 53 inventárnych jednotiek uložených v 2 archívnych krabiciach. K fondu je vypracovaný inventár a písomnosti sú v ňom usporiadané do vecných skupín.
Prvou skupinou sú Materiály z vedeckej činnosti (I). V rámci nej sa nachádzajú Tlačené práce (A), ktoré obsahujú monografie (1) a články a štúdie (2). Písmenom (B) sú označené Materiály z konferencií a služobných ciest. Tvoria ich pozvánky a programy jednotlivých vedeckých podujatí, resp. ciest, ktorých sa prof. Švec aktívne zúčastnil tak doma, ako i zahraničí.
Materiály pochádzajúce z činnosti v rôznych funkciách tvoria druhú vecnú skupinu (II). Sú rozdelené na funkcie v komisiách (A) a v spoločnostiach (B). Je tu napríklad menovanie do Liekopisnej komisie Ministerstva zdravotníctva, do Komisie pre obhajoby doktorských dizertácií z odboru farmakológia, menovanie za predsedu zdravotnej komisie pri Slovenskom ústrednom výbore Československého zväzu telesnej výchovy a športu.
Tretia vecná skupina sú Biografické materiály (III). Skladajú sa z osobných dokladov, dokladov o štúdiu, osvedčení, menovaní a pracovných zmlúv (A), zo životopisných materiálov, správ o činnosti, súpisu publikovaných prác (B) a Vyznamenaní (C). Najpočetnejšie zastúpené sú doklady o štúdiu, osvedčenia o praxi na zahraničných pracoviskách, menovania a pracovné zmluvy, resp. pracovný spor s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v r. 1948–1949.
Štvrtú vecnú skupinu tvorí korešpondencia (IV). Je usporiadaná abecedne podľa adresátov, resp. odosielateľov.
Posledná vecná skupina sú Materiály o pôvodcovi fondu (VI). Tvoria ju odborné posudky a hodnotenia činnosti profesora Šveca, príležitostné novinové články o ňom a údaje pre Slovenský biografický slovník Matice Slovenskej.
Osobný fond profesora Františka Šveca uložený v Ústrednom archíve SAV nie je ucelený a nepodáva kompletný obraz o jeho osobnosti. I tento malý fragment nám ho však predstavuje ako priekopníka slovenskej farmakológie.
